Preskočiť na hlavný obsah

Rad nešťastných príhod

Pred niekoľkými rokmi sa mi do rúk dostala kniha Rad nešťastných príhod a bola som nadšená. Na moje veľké sklamanie v slovenčine vyšli len prvé dva diely. Keď som kontaktovala vydavateľstvo, napísali mi, že ďalšie už nevydajú. Očividne pre veľký nezáujem slovenských čitateľov. V Čechách ale vyšlo všetkých 13 dielov a pomerne rýchlo zmizli z predaja.
Knihu napísal Daniel Handler, ktorého meno v knihe nenájdete, lebo spisovateľom knihy je vymyslená postava - Lemony Snicket, ktorý je rozprávačom a tiež samostatná postava príbehu, ktorá pátra po smutných osudoch troch súrodencov Baudelairových. Príbeh sa začína, keď ich sídlo zničí oheň a spolu s domom prídu aj o rodičov. Dostávajú sa k opatrovníkovi - grófovi Olafovi, o ktorom však nikdy predtým nepočuli. Je to zlovestný herec, ktorý sa ich snaží pripraviť o majetok a vo svojich prevlekoch prenasleduje deti aj k ich ďalším opatrovníkom.
Po šiestich rokoch od vydania kníh bol podľa prvých troch - Zlý začiatok, Hadia izba a Široké okno natočený film. Podľa mnohých divákov film vyzerá ako keby ho natočil Tim Burton. Zdá sa, že keby to tak bolo, film by už len vďaka tejto nálepke získal oveľa viac z tržby, lebo v tomto prípade, kedy bol režisérom Brad Silberling, film prerobil. A asi aj vďaka tomu sa nečrtá, že by mali vzniknúť ďalšie pokračovania. Film je podľa mňa úžasným spracovaním prvých troch kníh, aj keď prvá vec ktorú musím filmu vytknúť je to, že je strašne krátky a film sa preto rúti obrovskou rýchlosťou. Pri svojom pobyte u strýka Montyho to vo filme vyzerá ako keby tam strávili len jeden deň, zatiaľ čo v knihe ich bolo oveľa viac. To je však problém väčšiny filmov, ktoré sú natočené podľa literárnej predlohy. Grófa Olafa tu stvárnil vynikajúci Jim Carrey. Niektorým sa nepáčilo práve jeho osadenie, ale ja som sa smiala na každej jeho grimase. Gróf Olaf má byť hlavne bezcitný zloduch a to sa mu podarilo zahrať presvedčivo.
Film a knihy sa dajú považovať za steampunk hlavne kvôli záľube najstaršej sestre Violet, ktorá je vynálezkiňou. Taktiež atmosféra a aj oblečenie hercov vo filme je viktoriánske. V knihe sa však bežne objavuje telefón, auto, v jednej časti dokonca helikoptéra alebo počítač. Vo filme môžeme vidieť auto zo 60-tych rokov- Tatru 603.
Ak vás baví pochmúrna atmosféra vo filmoch a neštítite sa detských filmov, učite si Rad nešťastných príhod nenechajte ujsť.






Komentáre

  1. dik za tip, vobec som o tom nepocula a vyzera to dobre :)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Taradúr

Taradúr (The Jabberwocky) je moja obľúbená básnička. Napísal ju Lewis Carroll. Nachádza sa v knihe Za zrkadlom a čo tam Alica našla. Nedávno vyšla aj samostatne so steampunkovými ilustráciami. Kúpiť si ju môžete farebnú: http://www.lulu.com/shop/lewis-carroll/the-jabberwocky/paperback/product-6389259.html alebo si ju môžete celú čiernobielu môžete prezrieť tu. A aby ste vedeli, o čo v tejto nonsensovej básni ide, tu je jej slovenský preklad: Taradúr  Pražne je; hľa, slizopružké jazvrtky zotradierne kolodujú po zátraví. Vechťogáje clivia na tie vývrtky, prasotnačky výstia, zlubčia–čo to spraví… Daj pozor na Taradúra, synu môj, chráň sa jeho hryzoľustí, zvlášť keď zurmí, aj na vtáka Krvilaka priprav zbroj, Tupír nech ťa nerozchvatne drapazúrmi! Syn sa mečom vorpalovým opásal, dlho hľadal v diaľobzore nepriateľa. Odpočíval pod bukubom, nehlo stal, zahútaný prešľastával, hudna znela. Žlčodrubý pomaly už odísť chcel, vtom Taradúr búrne húrno zryčal kdesi; syčal, fučal,

Steampunkovú Veľkú noc Vám želám!

10 hrôzostrašných aspektov viktoriánskeho života

1.) Portréty Viktoriánska vyššia trieda (neskôr aj stredná) nemala televízor, aby sa mohla zabávať. Jednou z obľúbených foriem zábavy preto bolo obliecť sa do výstredných kostýmov a pózovať pre priateľov a rodinu. Znie to nevinne, ale predstavte si, že by sa vaša stará mama obliekla do kostýmu gréckej dryády a pózovala by na stole v obývačke, zatiaľ čo ostatní by jej tlieskali. Pre nás to môže vyznievať divne, ale pre viktoriánskych ľudí to bolo normálne a zábavné. 2.) Chudobince Chudobince boli vládou zriadené zariadenia, kde chudobní, chorľaví alebo mentálne chorí mohli žiť. Boli to väčšinou nechcení ľudia na okraji spoločnosti. V tej dobe bola chudoba považovaná za nepoctivú a pochádzala z nedostatku morálnej sily a pracovitosti. Od väčšiny bola vyžadovaná práca, aby ňou prispeli na vlastnú stravu. Tá však bola horšia ako vo väzniciach, aby tam prežili len tí najsilnejší a ostatných sa mohli rýchlo zbaviť. Preto vo viktoriánskom Anglicku nebolo horšie miesto na živo