Preskočiť na hlavný obsah

Goliáš

Záverečná časť trilógie Scotta Westerfelda nesklamala, no ani neohúrila.


Asi takto by sa dal zhrnúť môj pohľad na knihu Goliáš.
Deryn Sharpová alias Derek Sharp stále skrýva svoju totožnosť, ale postupne jej tajomstvo začne odhaľovať viac a viac ľudí. Vojnová britská vzducholoď Leviatan zoberie na svoju palubu záhadného muža menom Tesla, známeho vedca, ale ako si neskôr začne posádka vzducholode a vzápätí aj celý svet uvedomovať, tak trochu blázna. V pozadí sa stále odohráva alternatívna prvá svetová vojna, kde darwinisti so svojimi umelo vytváranými hrozivými zvieratami bojujú proti industriálom s umelými strojmi. V deji Leviatan preletí veľkú vzdialenosť, zastaví sa v Rusku, Japonsku, Mexiku a Amerike. Objaví sa tu zopár starých známych postáv, ale aj nových, kde okrem Teslu spoznáme aj novú reportérku Adelu Rogersovú St. Johnsovú a novinového magnáta Williama Randolpha Hearsta, súpera Josepha Pulitzera, čo sú skutočné historické osobnosti.


Taktiež sa konečne dočkáme ľúbostnej zápletky medzi Deryn a Alekom. Nečakajte však žiadne patetické vyznania. Tento vzťah sa vyvíja počas celej knihy a hrdinovia si naplno uvedomia svoje city až na konci, pretože ich stále zamestnávajú iné, dôležitejšie veci. Alek, ako možný budúci nástupca na rakúsko-uhorský trón stále nezabúda na svoje povinnosti a svoj ľud. Verí, že práve on je zodpovedný za rozpútanú vojnu a životy mnohých ľudí, čo v nej padli. Deryn má čoraz viac problémy so svojou identitou a uvedomuje si, že Alek k nej nebude môcť, ako k neurodzenej, nikdy nič cítiť.

 Opäť sa zoznámime s novými strojmi aj darwinistickými zvieratami. Oproti ostatným knihám  mám však pocit, že si v nej užijeme menej akcie. Inak vynikajúce postavy tu skĺzajú do stereotypov a nové veľmi neohúria. Ak si nevieme niektoré stroje alebo zvieratá predstaviť, opäť nám bude skvelo sekundovať ilustrátor Keith Thompson. Čo ma trochu zamrzelo, bol preklad, lebo chýb je v ňom neúrekom a často to pôsobilo rušivým dojmom.
Oproti ostatným knihám, autor ako keby stratil šťavu. Nemá sa však za čo hanbiť a Goliáš ide ruka v ruke s celou skvelou trilógiou.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Taradúr

Taradúr (The Jabberwocky) je moja obľúbená básnička. Napísal ju Lewis Carroll. Nachádza sa v knihe Za zrkadlom a čo tam Alica našla. Nedávno vyšla aj samostatne so steampunkovými ilustráciami. Kúpiť si ju môžete farebnú: http://www.lulu.com/shop/lewis-carroll/the-jabberwocky/paperback/product-6389259.html alebo si ju môžete celú čiernobielu môžete prezrieť tu. A aby ste vedeli, o čo v tejto nonsensovej básni ide, tu je jej slovenský preklad: Taradúr  Pražne je; hľa, slizopružké jazvrtky zotradierne kolodujú po zátraví. Vechťogáje clivia na tie vývrtky, prasotnačky výstia, zlubčia–čo to spraví… Daj pozor na Taradúra, synu môj, chráň sa jeho hryzoľustí, zvlášť keď zurmí, aj na vtáka Krvilaka priprav zbroj, Tupír nech ťa nerozchvatne drapazúrmi! Syn sa mečom vorpalovým opásal, dlho hľadal v diaľobzore nepriateľa. Odpočíval pod bukubom, nehlo stal, zahútaný prešľastával, hudna znela. Žlčodrubý pomaly už odísť chcel, vtom Taradúr búrne húrno zryčal kdesi; syčal, fuč...

10 hrôzostrašných aspektov viktoriánskeho života

1.) Portréty Viktoriánska vyššia trieda (neskôr aj stredná) nemala televízor, aby sa mohla zabávať. Jednou z obľúbených foriem zábavy preto bolo obliecť sa do výstredných kostýmov a pózovať pre priateľov a rodinu. Znie to nevinne, ale predstavte si, že by sa vaša stará mama obliekla do kostýmu gréckej dryády a pózovala by na stole v obývačke, zatiaľ čo ostatní by jej tlieskali. Pre nás to môže vyznievať divne, ale pre viktoriánskych ľudí to bolo normálne a zábavné. 2.) Chudobince Chudobince boli vládou zriadené zariadenia, kde chudobní, chorľaví alebo mentálne chorí mohli žiť. Boli to väčšinou nechcení ľudia na okraji spoločnosti. V tej dobe bola chudoba považovaná za nepoctivú a pochádzala z nedostatku morálnej sily a pracovitosti. Od väčšiny bola vyžadovaná práca, aby ňou prispeli na vlastnú stravu. Tá však bola horšia ako vo väzniciach, aby tam prežili len tí najsilnejší a ostatných sa mohli rýchlo zbaviť. Preto vo viktoriánskom Anglicku nebolo horšie miesto na živo...

John Brown

John Brown bol osobný sluha kráľovnej Viktórie po smrti jej muža, princa Alberta v roku 1861. Kráľovná bola známa tým, že sa počas svojho života upäla vždy na nejakú osobu. V detstve to bola vychovávateľka Lehzenová, neskôr keď začala vládnuť to bol jej ministerský predseda lord Melbourne. Tak isto ako oni, sa do jej priazne votrel tento škótsky sluha. Bola to veľmi kontroverzná osoba, lebo bol kráľovnej stále nablízku a tá ho odmeňovala nielen svojou priazňou, ale aj vyznamenaniami, sochami a portrétmi. Špekulácie o tom, či s ním mala kráľovná milenecký pomer sa vedú dodnes. Jej deti ho nemali veľmi v láske a zakázali jej publikovať knihu, kde John Brown veľmi výrazne figuroval. Boli si istí, že by to viedlo k obrovskému pobúreniu už aj tak dosť puritánskej doby.