Preskočiť na hlavný obsah

Sherlock Holmes: A Game of Shadows


 Chcela by som napísať zopár dojmov o novom filme Sherlock Holmes. Očakávala som veľkolepé akčné scény a tie vo filme naozaj boli. Keď však akcia nie je zasadená do dobrého deja, môže byť vizuálna stránka zvládnutá akokoľvek a aj tak budeme z kina odchádzať len s povzdychom: kde sú tie dobré filmy, ktoré sa točili kedysi?


 Zatiaľ čo v prvej časti Sherlocka Holmesa z roku 2009 Guy Ritchie venoval oveľa viac priestoru tomu, aby nám predstavil nového, moderného Sherlocka, v dvojke ho spoznávame len ako samotára, ktorý závidí Watsonovi to, že sa ide ženiť. Jeho dedukčné schopnosti ostali niekde na Baker Street a len povrchne nám vysvetľuje, že vo filme pôjde o to, aby zastavili Sherlockovho úhlavného nepriateľa Moriartyho pred rozpútaním svetovej vojny o trochu skôr ako v skutočnosti.


 Od začiatku filmu, kedy sa ocitáme na anglickej ulici neskorého viktoriánskeho obdobia mám pocit, že filmu veľmi neverím. Mesto je veľmi farebné, kostýmy veľmi divadelné. Jediný svetlý bod má u mňa byt Sherlocka, ktorý sa po tom, ako ho opustí Watson, kvôli svadobným prípravám, stáva jednou obrovskou zarastenou džungľou, kde Sherlock omamuje svoju myseľ a samozrejme rieši komplot, ktorý zosnoval sám veľký Moriarty.


Ďalšia moja výčitka sa jedná automobilu, ktorý vo filme použili, keď sa naši hrdinovia presúvali na rozlúčkovú párty so slobodou v jednom pánskom klube. Ten si mohli odpustiť, pretože v takejto podobe sa začali objavovať automobily až o pár rokov a tiež ich mali len vyvolení. Tento film však nemôžme považovať za historický, pretože aj Arthur Conan Doyle by bol asi prekvapený, ako bola jeho fantázia o detektívovi (pretože detektívi v jeho dobe neexistovali), poňatá ľuďmi súčasnosti.

Vo filme sa objaví aj nová ženská postava francúzskej cigánky Simzi (Noomi Rapace), ktorej brat stojí za bombovými útokmi, ktoré plánuje Moriarty. Jej postava však zostala v tieni mužských postáv. Nepovie skoro nič, k situáciám sa veľmi nevyjadruje a je len akousi okrasou akčných scén a takéto ženské postavy sú už v dnešnej emancipovanej dobe pasé.
  

V súvislosti s francúzskymi cigánmi by človek neveril, že raz Sherlock Holmes bude mať akési spojenie aj so Slovenskom. Ale stalo sa a Hans Zimmer, ktorý robil do filmu hudbu si povedal, že sa vyberie na výlet na Slovensko, aby si vypočul našich vynikajúcich hudobníkov. Hudba je v jeho podaní druhým vydareným aspektom filmu. Ak si chcete prečítať reportáž a pozrieť video z roadtripu Hansa Zimmera po Slovensku, neváhajte a kliknite na odkaz. http://www.billboard.biz/bbbiz/industry/tv-film/hans-zimmer-uses-sherlock-holmes-soundtrack-1005650562.story

Myslím, že nové spracovanie Guya Ritchieho treba brať ako celok a nie ako film číslo jedna a dva. Aj keď dvojka si zatiaľ nenašla veľa obdivovateľov, určite sa jej to podarí, ako to napokon bolo aj s prvým filmom.

Komentáre

  1. Zrovna teraz som ten film dopozeral. Niečo tak krásne spracované, jablkový koláč so šlahačkou na mojej obrazovke. R. Downey nesklamal ani u adaptácii sa ku nezvyčajnému detektívovy (vlastne všetky jeho postavy, ktoré som videl aj sú nezvyčajné), režisér sa nádherne pohral s kamerou a efektami a Downey s postavou. Nádhera!

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

10 hrôzostrašných aspektov viktoriánskeho života

1.) Portréty Viktoriánska vyššia trieda (neskôr aj stredná) nemala televízor, aby sa mohla zabávať. Jednou z obľúbených foriem zábavy preto bolo obliecť sa do výstredných kostýmov a pózovať pre priateľov a rodinu. Znie to nevinne, ale predstavte si, že by sa vaša stará mama obliekla do kostýmu gréckej dryády a pózovala by na stole v obývačke, zatiaľ čo ostatní by jej tlieskali. Pre nás to môže vyznievať divne, ale pre viktoriánskych ľudí to bolo normálne a zábavné. 2.) Chudobince Chudobince boli vládou zriadené zariadenia, kde chudobní, chorľaví alebo mentálne chorí mohli žiť. Boli to väčšinou nechcení ľudia na okraji spoločnosti. V tej dobe bola chudoba považovaná za nepoctivú a pochádzala z nedostatku morálnej sily a pracovitosti. Od väčšiny bola vyžadovaná práca, aby ňou prispeli na vlastnú stravu. Tá však bola horšia ako vo väzniciach, aby tam prežili len tí najsilnejší a ostatných sa mohli rýchlo zbaviť. Preto vo viktoriánskom Anglicku nebolo horšie miesto na živo

Taradúr

Taradúr (The Jabberwocky) je moja obľúbená básnička. Napísal ju Lewis Carroll. Nachádza sa v knihe Za zrkadlom a čo tam Alica našla. Nedávno vyšla aj samostatne so steampunkovými ilustráciami. Kúpiť si ju môžete farebnú: http://www.lulu.com/shop/lewis-carroll/the-jabberwocky/paperback/product-6389259.html alebo si ju môžete celú čiernobielu môžete prezrieť tu. A aby ste vedeli, o čo v tejto nonsensovej básni ide, tu je jej slovenský preklad: Taradúr  Pražne je; hľa, slizopružké jazvrtky zotradierne kolodujú po zátraví. Vechťogáje clivia na tie vývrtky, prasotnačky výstia, zlubčia–čo to spraví… Daj pozor na Taradúra, synu môj, chráň sa jeho hryzoľustí, zvlášť keď zurmí, aj na vtáka Krvilaka priprav zbroj, Tupír nech ťa nerozchvatne drapazúrmi! Syn sa mečom vorpalovým opásal, dlho hľadal v diaľobzore nepriateľa. Odpočíval pod bukubom, nehlo stal, zahútaný prešľastával, hudna znela. Žlčodrubý pomaly už odísť chcel, vtom Taradúr búrne húrno zryčal kdesi; syčal, fučal,

Steampunkovú Veľkú noc Vám želám!