Preskočiť na hlavný obsah

História cylindrov

Keď obchodník s galantériou, John Hetherington, začal v roku 1797 nosiť cylinder, vyvolalo to nepokoje. Podľa popisu novín: "ľudia pri pohľade na neho panikárili, niekoľko žien omdlelo, deti kričali, psy štekali a poslíčkovi zlomil ruku dav, ktorým bol ušliapaný." Hetheringa preto odviedli na súd kvôli noseniu: "vysokej konštrukcie s oslnivým leskom, zamýšľajúc vyľakať plachých ľudí."


To, čo Hethering vytvoril a nosil, bol vylepšený jazdecký klobúk s rozšírenou strechou klobúka a predĺženou hornou časťou. V roku 1823, Antoine Gibus ešte viac upravil skladací cylinder. Cestovanie s ním sa potom stalo oveľa jednoduchšie a počas opery bolo možné ho uložiť pod sedadlo. Až keď princ Albert začal v roku 1850 nosiť cylindre verejne, vzrástla ich obľúbenosť a stali sa veľmi módnymi. Viktoriánske cylindre boli ukážkou toho, že sa nenosili len ako súčasť kostýmov. Gentlemani jednoducho hovorili, že sú dôležité a veľmi elegantné.



Preferovaným materiálom pri výrobe cylindrov bola plstená bobria koža, kvôli jej nepremokavým vlastnostiam. Vďaka vysokému záujmu o bobriu módu (mužské kabáty z bobrej kože boli tiež obľúbené), viktoriánske cylindre prakticky vyhladili bobrov v Amerike v roku 1900. Od roku 1900 boli cylindre vyrábané z hodvábu a nosené len pri špeciálnych udalostiach, ako na svadbách a tanečných večierkoch, podobne ako dnes.


Od roku 1850 do roku 1900 sa cylindre nosili kvôli obchodným činnostiam, potešenie a formálne príležitosti - svetlo šedé pre denné nosenie, čierne pre deň alebo noc - robiac jeho nositeľa vyšším, krajším a zdvorilejším. Ak si muž nezobral cylinder, môžete si byť istý, že mal na sebe nejaký iný druh klobúka, pretože to vyžadovala móda. Muži, bohatí alebo chudobní, nemohli byť zachytení mŕtvi bez cylindru. Aj v roku 1960 ešte nosili muži na každodenných vychádzkach, rovnako ako ženy, klobúky.


Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Taradúr

Taradúr (The Jabberwocky) je moja obľúbená básnička. Napísal ju Lewis Carroll. Nachádza sa v knihe Za zrkadlom a čo tam Alica našla. Nedávno vyšla aj samostatne so steampunkovými ilustráciami. Kúpiť si ju môžete farebnú: http://www.lulu.com/shop/lewis-carroll/the-jabberwocky/paperback/product-6389259.html alebo si ju môžete celú čiernobielu môžete prezrieť tu. A aby ste vedeli, o čo v tejto nonsensovej básni ide, tu je jej slovenský preklad: Taradúr  Pražne je; hľa, slizopružké jazvrtky zotradierne kolodujú po zátraví. Vechťogáje clivia na tie vývrtky, prasotnačky výstia, zlubčia–čo to spraví… Daj pozor na Taradúra, synu môj, chráň sa jeho hryzoľustí, zvlášť keď zurmí, aj na vtáka Krvilaka priprav zbroj, Tupír nech ťa nerozchvatne drapazúrmi! Syn sa mečom vorpalovým opásal, dlho hľadal v diaľobzore nepriateľa. Odpočíval pod bukubom, nehlo stal, zahútaný prešľastával, hudna znela. Žlčodrubý pomaly už odísť chcel, vtom Taradúr búrne húrno zryčal kdesi; syčal, fučal,

Steampunkovú Veľkú noc Vám želám!

10 hrôzostrašných aspektov viktoriánskeho života

1.) Portréty Viktoriánska vyššia trieda (neskôr aj stredná) nemala televízor, aby sa mohla zabávať. Jednou z obľúbených foriem zábavy preto bolo obliecť sa do výstredných kostýmov a pózovať pre priateľov a rodinu. Znie to nevinne, ale predstavte si, že by sa vaša stará mama obliekla do kostýmu gréckej dryády a pózovala by na stole v obývačke, zatiaľ čo ostatní by jej tlieskali. Pre nás to môže vyznievať divne, ale pre viktoriánskych ľudí to bolo normálne a zábavné. 2.) Chudobince Chudobince boli vládou zriadené zariadenia, kde chudobní, chorľaví alebo mentálne chorí mohli žiť. Boli to väčšinou nechcení ľudia na okraji spoločnosti. V tej dobe bola chudoba považovaná za nepoctivú a pochádzala z nedostatku morálnej sily a pracovitosti. Od väčšiny bola vyžadovaná práca, aby ňou prispeli na vlastnú stravu. Tá však bola horšia ako vo väzniciach, aby tam prežili len tí najsilnejší a ostatných sa mohli rýchlo zbaviť. Preto vo viktoriánskom Anglicku nebolo horšie miesto na živo