Preskočiť na hlavný obsah

BIOSHOCK INFINITE (recenzia)


Opäť som poprosila Philologa, aby pre môj blog napísal hernú recenziu. Užite si dobrodružstvo v meste v oblakoch a nechajte sa strhnúť hrou BioShock Infinite!

BioShock Infinite - hra, na ktorú sme so zatajeným dychom čakali takmer 3 roky. Od úvodného oznámenia o vývoji sme opakovane žasli nad každým zverejneným obrázkom, nadchýnali sme sa dokonalosťou gameplay videí a rozhorčene nadávali, keď sa dátum vydania zas a znova posunul. No čakanie sa skončilo, mesto v oblakoch konečne otvára svoje brány!
Na začiatok treba upozorniť, že napriek tomu, že ide titul zo série BioShock, nemusíte sa báť, že by ste o niečo prišli, ak ste nehrali prvý (či nebodaj druhý diel). Na rozdiel od iných herných sérií si táto hra vystačí sama. Áno, stále sa tu strieľa a používajú sa špeciálne schopnosti, začína sa pri majáku, dokonca tu nájdete aj neodmysliteľné audionahrávky, ale prostredie, príbeh, postavy, dokonca aj historické obdobie, v ktorom sa Infinite odohráva, to všetko je iné.
Z morského dna a mesta Rapture sa presúvame hore, do oblakov, do slnkom zaliatej Columbie. A tu narážame na prvý, do očí bijúci rozdiel oproti pôvodnému BioShocku. Zatiaľ čo Rapture bolo zahalené v tieňoch a rozklade (čo síce výborne budovalo napínavú atmosféru), Columbia je plná slnka a života. Nejde o nevydarený experiment, toto mesto skutočne žije, čo vám dokáže v pokojnejších častiach, kedy sa môžete prechádzať uličkami, prihovárajú sa vám ľudia, prezeráte si preplnené výklady obchodov… Columbia je skutočným ťahákom tejto hry. Jej architektonický štýl, ktorý je mixom edwardiánskeho a koloniálneho, je oku lahodiaci a každé zákutie je niečím špecifické a zaujímavé.
Celým mestom sa navyše ako nervový systém tiahne Sky-Line, teda akási jednokoľajka, ktorá slúži jednak na prepravu nákladu, jednak na transport osôb vybavených tzv. Sky-Hookom, ktorý je tiež vašou jedinou zbraňou na blízko. Používanie sky-line sa môže spočiatku javiť dosť chaotické, no keď sa do toho človek raz dostane, užíva si to, môžete meniť smery jazdy, zastavovať a kochať sa výhľadom, účinné sú zoskoky na ničnetušiacich nepriateľov. Možnosť používať sky-line dáva hráčovi pocit, že sa dostane všade, a navyše rozširuje pole hráčskej pôsobnosti na vertikálnej ose. Treba však poznamenať, že je to len ilúzia, hra má skôr koridorový charakter a cesta vpred je len jedna. Navyše sú pre zlepšenie hráčskeho pôžitku na ceste presne stanovené a nalinkované udalosti. Tie samozrejme nie sú na škodu, no treba sa aspoň čiastočne vzdať predstavy sandboxovej hry, kde si môžete robiť čo chcete a kedy chcete.
Čo sa týka príbehu, Irrational games a hlavne ich šéf a hlavný tvorca hry, Ken Levine, opäť nesklamali. Nemusíte sa báť tupej strieľačky, kde je vašou jedinou starosťou "koho zabiť skôr". Ako je to už pri "Shockových" hrách (System Shock 2, BioShock) zvykom, ste prakticky hodení do vody a nechávate sa unášať adrenalínom nabitým príbehom, pričom pozadie toho všetkého môžete (ale nemusíte) bližšie skúmať cez všadeprítomné voxofóny (malé gramofóny s platňami) a kinetoskopy, čo sú vlastne malé premietačky s krátkometrážnymi nemými filmami. Bez toho, aby som vám pokazil zážitok z hry, poviem len toľko, že budete zachraňovať, dostanete sa do kontaktu s militantnou skupinou Vox Populi a budete skloňovať pojem kvantová mechanika. Je však dôležité zachovať si pri hre otvorenú myseľ, pretože Columbia je síce slnečným mestom, no idylka si vyberá svoju daň v podobe rasovej diskriminácie a mierneho náboženského fanatizmu. Tvorcovia vás nechcú ničím oblbovať, ide o premyslenú súčasť príbehu i prostredia. Výborným prvkom je  dvojica záhadných postáv Roberta a Rosalindy Lutecových, ktorých stretnete viackrát v priebehu hry. Všetko pekne vygraduje a na záver príde "podpásovka" v podobe niečoho, čo ste nečakali. A zaručujem vám, že na konci budete hľadieť na obrazovku s otvorenými ústami a zmôžete sa len na obdivné "wow". O to viac si potom užijete druhé hranie, keď si začnete všímať detaily, ktoré vám bez znalosti konca unikli.
Hlavnými protagonistami hry sú vami ovládaný Booker DeWitt, ktorý konečne rozpráva, a hlavne Elizabeth, žena, ktorú musíte zachrániť a priviesť, aby ste zmazali svoj dlh (ako vám to hra niekoľkokrát prízvukuje). Len čo sa stretnete s Elizabeth, zamilujete si ju. Jej mimika, gestikulácia i hlas, všetko je také prirodzené, že na chvíľu uveríte, že skutočne existuje. A tým pádom vám na nej bude viac záležať. Ak si však myslíte, že ju budete musieť vodiť za ručičku a strážiť ako oko v hlave, nemajte obavy. Elizabeth je sebestačná, nepriatelia na ňu neútočia, nikde sa "nezasekáva" a čo je najhlavnejšie - pomáha vám. Dáva vám muníciu, peniaze, lekárničky a salt (t.j. manu). Keď práve neutekáte a nestrieľate o život, Liz sa posadí, so záujmom si všetko prezerá, upozorňuje vás na šperháky (pomocou ktorých je schopná pre vás otvárať zámky) a celkovo žasne nad svetom, ktorý vás obklopuje.
Gameplay je klasický, v jednej ruke držíte zbraň, v druhej špeciálnu schopnosť - vigor. Rozdielov oproti prvému BioShocku je tu niekoľko: naraz môžete mať pri sebe len 2 zbrane, preto si treba vedieť vybrať dobrú kombináciu; ďalej sú tu vigors, ktorých je 8 (oproti plasmidom sú iné) a taktiež môžete mať poruke naraz len 2, ale, na rozdiel od zbraní, si ich môžete počas hry ľubovoľne meniť. Medzi zbraňami i vigormi hravo prepínate, a tak je hra v tomto smere veľmi plynulá. Horšie to môže byť v ťažších súbojoch, ktoré bývajú niekedy mierne chaotické a neprehľadné. Vtedy prídu vhod pohotové prsty na klávesnici. Ale aj keby ste boli menej zdatní, nezúfajte - v BioShock Infinite sa nedá zomrieť. Hra vás len posunie o niečo dozadu, doplní vám život a muníciu a vy môžete veselo pokračovať. Muníciu, lekárničky, salt aj vylepšenia vigorov a zbraní, to všetko si môžete kupovať v automatoch za nájdené mince.
Po vizuálnej stránke niet hre čo vytknúť. Hoci sa grafika nechytá na najnovší Crysis, pestrosť farieb a detailné spracovanie okolia vás upúta. Pritom všetko beží na silne modifikovanom Unreal Engine, ktorý už má pár rôčkov. Napriek tomu sú nároky na váš počítač značné. Ak si chcete užiť hru so všetkým naplno, pripravte si poriadny stroj. Ja som to na svojom starom notebooku rozbehol na nižších detailoch, no hra aj tak vyzerala nádherne.
Osobitnou kapitolou sú zvuky a hudba. Všetko dokonalo podkresľuje hru. Či už sú to zvuky syčiacej pary, klapot ozubených kolies (prvky steampunku sú silne zastúpené) alebo vŕzganie domov hojdajúcich sa vo vzduchu, všetko znie skutočne. A k tomu tá hudba. Na jednej strane máme skvelý orchestrálny soundtrack opäť od Garryho Schymana, na strane druhej začujete dobové prerábky hitov od R.E.M., Cyndi Lauper, The Beach Boys a ďalších.
Koniec dobrý, všetko dobré. Irrational games vypustili do sveta ďalšiu perlu. Ide o úkaz, ktorý sa na hernom nebi nevidí až tak často. Hoci je na trhu veľa originálnejších hier, táto vás určite neomrzí. O BioShock Infinite by sa dalo hovoriť a písať ešte ďalej, ale najlepšie urobíte, ak si ho zahráte sami. Ručím vám za to, že neoľutujete. A komu by sa málilo, naplánované sú 3 DLCčka.

9,5/10

+  Columbia
+  Elizabeth
+  hudba
+  príbeh
+  Sky-line
-  limit v nosení zbraní
-  nemožnosť umrieť
-  absencia ukladania hry (len autosave)

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Taradúr

Taradúr (The Jabberwocky) je moja obľúbená básnička. Napísal ju Lewis Carroll. Nachádza sa v knihe Za zrkadlom a čo tam Alica našla. Nedávno vyšla aj samostatne so steampunkovými ilustráciami. Kúpiť si ju môžete farebnú: http://www.lulu.com/shop/lewis-carroll/the-jabberwocky/paperback/product-6389259.html alebo si ju môžete celú čiernobielu môžete prezrieť tu. A aby ste vedeli, o čo v tejto nonsensovej básni ide, tu je jej slovenský preklad: Taradúr  Pražne je; hľa, slizopružké jazvrtky zotradierne kolodujú po zátraví. Vechťogáje clivia na tie vývrtky, prasotnačky výstia, zlubčia–čo to spraví… Daj pozor na Taradúra, synu môj, chráň sa jeho hryzoľustí, zvlášť keď zurmí, aj na vtáka Krvilaka priprav zbroj, Tupír nech ťa nerozchvatne drapazúrmi! Syn sa mečom vorpalovým opásal, dlho hľadal v diaľobzore nepriateľa. Odpočíval pod bukubom, nehlo stal, zahútaný prešľastával, hudna znela. Žlčodrubý pomaly už odísť chcel, vtom Taradúr búrne húrno zryčal kdesi; syčal, fučal,

Steampunkovú Veľkú noc Vám želám!

10 hrôzostrašných aspektov viktoriánskeho života

1.) Portréty Viktoriánska vyššia trieda (neskôr aj stredná) nemala televízor, aby sa mohla zabávať. Jednou z obľúbených foriem zábavy preto bolo obliecť sa do výstredných kostýmov a pózovať pre priateľov a rodinu. Znie to nevinne, ale predstavte si, že by sa vaša stará mama obliekla do kostýmu gréckej dryády a pózovala by na stole v obývačke, zatiaľ čo ostatní by jej tlieskali. Pre nás to môže vyznievať divne, ale pre viktoriánskych ľudí to bolo normálne a zábavné. 2.) Chudobince Chudobince boli vládou zriadené zariadenia, kde chudobní, chorľaví alebo mentálne chorí mohli žiť. Boli to väčšinou nechcení ľudia na okraji spoločnosti. V tej dobe bola chudoba považovaná za nepoctivú a pochádzala z nedostatku morálnej sily a pracovitosti. Od väčšiny bola vyžadovaná práca, aby ňou prispeli na vlastnú stravu. Tá však bola horšia ako vo väzniciach, aby tam prežili len tí najsilnejší a ostatných sa mohli rýchlo zbaviť. Preto vo viktoriánskom Anglicku nebolo horšie miesto na živo