Preskočiť na hlavný obsah

Antropomorfné vypchávanie zvierat


Prinášam vám video, ktoré vám predstaví netypickú záľubu, ktorá sa stala populárna za kráľovnej Viktórie. Je to vypchávanie zvierat do podoby nejakej ľudskej činnosti. Je to trochu morbídne, ale veľmi zaujímavé a určite by som rada spoznala osobu, ktorá má také zaujímavé koníčky.

Komentáre

  1. "Trochu" morbídne? Každý má hranicu morbidity posunutú zjavne inak. :)) Ale inak naozaj zaujímavé, nevedel som, že existoval taký zvyk/záľuba.
    A je pravda to, čo býva v hororoch, že sa fotili také "momentky" s mŕtvymi rodinnými príslušníkmi? Nikdy som to nejak neskúmal, ale zaujímalo by ma to.

    Jožo Karika
    www.karika.sk

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Máš pravdu, toto nie je až také morbídne, ale niektorým ochrancom zvierat by sa to mohlo zdať nedôstojné voči tým mŕtvym zvieratám.
    To o tých mŕtvych rodinných príslušníkoch je pravda. A tie početné fotky s mŕtvymi sú naozaj strašidelné. Skúsim si o tom niečo načítať a možno sem o tom napíšem.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. :) myslel som to presne opačne - že je to viac než "trochu" morbídne. ale aspoň je jasné, kde máš hranicu morbidity posunutú ty - niekde v stratosfére.:D (ťažký kompliment na pondelok)
    O tých fotkách by ma to celkom zaujímalo. Keď som kedysi dávno pracoval v múzeu, boli tam historické fotky aj z našich dedín - tak začiatok 20. storočia. A našli sa tam aj takéto podobné. Teda, u nás tých mŕtvych nijako nearanžovali, ale fotila sa s nimi pekne celá rodina.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. A ešte je len pondelok a ja som zjavne prepracovaná, keď som tvoj ironický koment nepochopila :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Možno v utorok budeš v lepšej forme na ironické komplimenty. Jedine, že všetku chválu som asi vyčerpal včera. :) Ale ak na niečo hodné ironického komplimentu narazím, pokúsim sa sformulovať.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Našla som zaujímavý článok o tých fotkách mŕtvych, som sa rozhodla, že o tom nebudem písať článok, lebo je to veľmi depresívne, takže ak chceš, tak si o tom prečítaj tu http://thevictoriantimes.blogspot.com/2011/06/louis-daguerre-on-postmortem.html

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Naozaj zaujímavé. Museli mať úplné iné chápanie smrti, ako mi dnes. Neviem si predstaviť, fotiť sa v objatí s mŕtvym členom rodiny 3 až 15 minút, ako tam popisuje (aj keď dnes už expozičná doba samozrejme nie je taká dlhá).
    Ide z toho smútok, ale predsalen aj morbidita. Myslíš, že to tak nevnímali vtedy? V čom je rozdiel?

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Tak určite to bude v tom, že vtedy bola úmrtnosť oveľa vyššia ako dnes, takže ľudia častejšie videli mŕtvych ako my dnes a keď už im umrel aj niekto blízky, tak tie tradície boli také, že mŕtvy bol s nimi ešte niekoľko dní v dome a možno pokiaľ ho nepochovali mali stále taký pocit, že dotyčný ich ešte úplne neopustil.

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Myslím si niečo podobné, no na druhej strane - smrti je dnes enormné množstvo, ale väčšinou v TV a pod., reálny dotyk s ňou je minimalizovaný. Aj tak sa ale čudujem, že robili takéto fotky, lebo strach z mŕtvych bol v tých časoch asi väčší ako dnes. Neviem ako v mestách, ale vo vidieckych oblastiach určite.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Taradúr

Taradúr (The Jabberwocky) je moja obľúbená básnička. Napísal ju Lewis Carroll. Nachádza sa v knihe Za zrkadlom a čo tam Alica našla. Nedávno vyšla aj samostatne so steampunkovými ilustráciami. Kúpiť si ju môžete farebnú: http://www.lulu.com/shop/lewis-carroll/the-jabberwocky/paperback/product-6389259.html alebo si ju môžete celú čiernobielu môžete prezrieť tu. A aby ste vedeli, o čo v tejto nonsensovej básni ide, tu je jej slovenský preklad: Taradúr  Pražne je; hľa, slizopružké jazvrtky zotradierne kolodujú po zátraví. Vechťogáje clivia na tie vývrtky, prasotnačky výstia, zlubčia–čo to spraví… Daj pozor na Taradúra, synu môj, chráň sa jeho hryzoľustí, zvlášť keď zurmí, aj na vtáka Krvilaka priprav zbroj, Tupír nech ťa nerozchvatne drapazúrmi! Syn sa mečom vorpalovým opásal, dlho hľadal v diaľobzore nepriateľa. Odpočíval pod bukubom, nehlo stal, zahútaný prešľastával, hudna znela. Žlčodrubý pomaly už odísť chcel, vtom Taradúr búrne húrno zryčal kdesi; syčal, fučal,

Steampunkovú Veľkú noc Vám želám!

10 hrôzostrašných aspektov viktoriánskeho života

1.) Portréty Viktoriánska vyššia trieda (neskôr aj stredná) nemala televízor, aby sa mohla zabávať. Jednou z obľúbených foriem zábavy preto bolo obliecť sa do výstredných kostýmov a pózovať pre priateľov a rodinu. Znie to nevinne, ale predstavte si, že by sa vaša stará mama obliekla do kostýmu gréckej dryády a pózovala by na stole v obývačke, zatiaľ čo ostatní by jej tlieskali. Pre nás to môže vyznievať divne, ale pre viktoriánskych ľudí to bolo normálne a zábavné. 2.) Chudobince Chudobince boli vládou zriadené zariadenia, kde chudobní, chorľaví alebo mentálne chorí mohli žiť. Boli to väčšinou nechcení ľudia na okraji spoločnosti. V tej dobe bola chudoba považovaná za nepoctivú a pochádzala z nedostatku morálnej sily a pracovitosti. Od väčšiny bola vyžadovaná práca, aby ňou prispeli na vlastnú stravu. Tá však bola horšia ako vo väzniciach, aby tam prežili len tí najsilnejší a ostatných sa mohli rýchlo zbaviť. Preto vo viktoriánskom Anglicku nebolo horšie miesto na živo