DISHONORED

Už dlhšiu dobu som nespomínala inú počítačovú hru ako Bioshock Infinite. Preto vám teraz ponúkam recenziu Dishonored, o ktorú som poprosila môjho čitateľa Philologa. Hru má čerstvo prejdenú a mužský pohľad vám určite dá viac ako môj. A prečo je vlastne recenzia na Dishonored na mojom blogu? Aj ona dostala nálepku steampunk. Či už tam však niečo steampunkové nájdete alebo nie, je na vás.

Keď na verejnosť prenikla správa, že svoje sily spojili Harvey Smith (jeden z tvorcov Deus Ex a System Shock), Raphael Colantonio (otec zaujímavého RPG  Arx Fatalis a zábavného Dark Messiah of Might and Magic) a Viktor Antonov (hlavný dizajnér Half-Life 2), srdcia všetkých poctivých hráčov zaplesali. Postupne sa na svetlo dostávali podrobnosti okolo príbehu a sveta a dnes si už s chuťou môžeme vyskúšať, čo títo traja páni ukuchtili. 

Príbeh

Zápletka hry sa točí okolo Corva Attana, posledného bodyguarda cisárovnej Jessamine Kaldwin, na ktorú na začiatku hry spáchajú atentát neznámi útočníci. Corvo je krivo obvinený z jej vraždy a uvrhnutý do väzenia, kde čaká na popravu. Na slobodu mu však pomôže neznáma skupina, z ktorej sa vykľuje odboj proti novej vláde, na čele ktorej stojí paranoidný lord regent, Hiram Burrows. Corvo, motivovaný veliteľmi odboja, ale aj osobným cieľom, ktorým je oslobodiť unesenú dcéru cisárovnej, sa vydáva na cestu pomsty. Predtým však, ako sa na ňu vydá, ho v spánku navštívi zvláštna bytosť nazývaná The Outsider, ktorá mu daruje zvláštne schopnosti, špeciálne mechanické srdce a „označkuje“ ho svojim symbolom. Pred prvou misiou dostane Corvo špeciálnu masku, ktorá ho má uchrániť pred morom vládnucim v meste, a ktorá mu zaručuje tiež anonymitu. 

Dunwall a jeho atmosféra

Prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, tvorí ďalšiu hlavnú postavu, podobne ako v žánri mestskej fantasy. Dunwall, hlavné mesto Ostrovov (The Isles) je priemyselným prístaviskom, kedysi prekvitajúcim centrom lovu veľrýb. Posledné roky ho však sužuje tajomný mor, ktorý si denne vyberá daň v podobe desiatok či stoviek mŕtvych a zanecháva po sebe len hordy krýs a nakazených, ktorí sú v hre označovaní ako „Weepers“. Mesto je rozdelené na niekoľko častí, ktoré hráč navštívi v jednotlivých misiách. Každá časť je niečím špecifická, no celkovo mesto pôsobí jednoliato. Predlohou Dunwallu bol Londýn roku 1666, kedy v metropole doznievali dozvuky moru a k tomu ešte vypukol obrovský požiar. Pôvodne sa mala aj samotná hra odohrávať v 17. storočí, no neskôr sa začali na pôvodný, ručne kreslený dizajn mesta nanášať ďalšie vrstvy a výsledkom bola architektúra a aj celkový ráz 19. a začiatku 20. storočia. 

Na začiatku hry, ešte za života cisárovnej, je mesto pomerne slnečné, svetlé a priateľské, no po nastolení vlády lorda regenta sa z mesta stáva temné geto s uzavretými vstupmi, chátrajúcimi továrňami na spracovanie veľrybieho oleja, všadeprítomnými troskami, krysami a milíciou, ktorá terorizuje zúbožených a dožívajúcich občanov. Každý kút je krásne navrhnutý, posiaty množstvom detailov, obrazmi, predmetmi dennej potreby, jedlom a rozpadnutým nábytkom. Stačí zastať a nasávať atmosféru mesta, ktoré stojí na pokraji úplného kolapsu. Dobre je tiež vidieť rozdiel medzi životom elity a chudiny. Kým boháči majú domy plné skvostného umenia, stoly prehýbajúce sa pod jedlom a peňazí na rozdávanie, chudobní sa krčia v zadebnených ruinách, podliehajú pomaly moru a neváhajú vás zabiť pre kúsok jedla. Pri lepšom preskúmaní lokalít narazíte na zabudnuté trezory skrývajúce cennosti, knihy, denníky a odkazy (podobne ako v sérii The Elder Scrolls či Baldur’s Gate), graffiti po stenách (okrem iných „Send us food, not bullets“ či „The Outsider walks among us“), svätyne samotného Outsidera, či vedľajšie postavy, ktoré pre vás zvyčajne majú aj nejaký ten questík.

Hoci mnohí recenzenti označujú hru za steampunk, treba povedať, že až tak veľa steampunkových prvkov tu nenájdete. Sem-tam môžete naraziť na ozubené koliesko či nejaký ten viktoriánsky rys, no všetko, od „vlaku“ cez ovládanie výťahu až po pištole, je poháňané veľrybím olejom, a tak by azda trefnejším pomenovaním bol „oilpunk“. 

Gameplay

Svätým grálom celého Dishonored je sloboda. Sloboda rozhodovania, sloboda pohybu, sloboda v štýle hrania. Chcete prebehnúť celou hrou a chladnokrvne zabiť každého, kto sa vám postaví do cesty? Fajn, môžete. Chcete však naopak ostať celý čas v tieni, zakrádať sa po kanáloch a nepriateľov tíško podrezávať či na diaľku uspávať pomocou kuše? Nech sa páči. Treba si však dať pozor, lebo následky svojho konania budete mať priamo pred očami. Ak bude zabíjať na počkanie, prilákate tým krysy a rozšírite mor, teda platí, že čím viac smrti, tým viac krýs a Weeperov. A nenechajte sa zmiasť – krysa nie je rozkošné zvieratko, ktoré vám bude sedieť na pleci. Pomerne skoro uvidíte na vlastné oči, ako kŕdeľ krýs dokáže ohlodať mŕtvolu na kosť. Hra však rešpektuje akékoľvek vaše rozhodnutie a dovolí vám ísť cestou, ktorá vám najlepšie vyhovuje. Preto je možné dohrať hru aj bez toho, aby ste kohokoľvek zabili či bez použitia špeciálnych schopností.

Tie sú osobitnou kapitolou. Na výber ich je 10, z toho 6 aktívnych (napr. teleport na krátke vzdialenosti, spomalenie času, posadnutie zvieraťa či človeka, alebo vyvolanie krýs), ktorých použitie vám odčerpáva manu, a 4 pasívne (napr. zvýšenie života, zlepšená agilita, alebo zmiznutie mŕtvoly po zabití). Každá schopnosť má dva stupne a tie si odomykáte pomocou rún, ktoré zbierate počas misií. Runy však bývajú pekne poskrývané a na ich nájdenie máte od Outsidera k dispozícií mechanické srdce, ktoré vám ukazuje, ktorým smerom sa máte vydať a ako ďaleko od vás runa je. V závislosti od vzdialenosti runy srdce bije pomaly alebo rýchlo a tak ide o pomerne užitočnú pomôcku. Srdce však ukazuje aj polohu tzv. Bone charms, čo sú akési prívesky, ktoré po nasadení zvyšujú vaše schopnosti. Naraz ich na sebe môžete mať 3, po upgrade aj viac. Srdce má navyše vlastnú osobnosť a po namierení na určitú osobu alebo po vstupe do novej lokality vám do ucha pošepká nejaké to tajomstvo. 

Na doplnenie života a many slúžia červené a modré ampulky, vynálezy dvoch dunwallských géniov – Sokolova a Piera. Sokolov, fyzik zodpovedný za väčšinu vynálezov v Dunwalle, je pre hráča dôležitý najmä kvôli svojim elixírom, ktoré okrem obnovy zdravia chránia pred nakazením sa morom, a svojimi obrazmi, ktoré možno nájsť počas hry a ktoré sú dobrým zdrojom financií. Piero je zase domáci kutil, ktorý pre vás vyrobí nemožné, a tak je dobré, ak sa uňho zastavíte vždy pred misiou.

Taktiež zbrane sú hodné pár slov. Asi najpoužívanejšou zbraňou je krátky, skladací meč, dar od Piera. Ten je vhodný ako na šerm, tak na podrezávanie. Ďalej do vienka dostanete pištoľ, poháňanú už spomínaným veľrybím olejom, a kušu, ktorá môže strieľať tri rôzne druhy šípok – obyčajné, uspávacie a výbušné. K tomu všetkému máte ešte k dispozícii bomby a nástražné pasce z ostnatého drôtu (ktoré vedia narobiť peknú paseku), ktoré po vylepšení môžete pripínať aj na krysy a tým nepriateľom pekne zavariť. 

HW nároky

Jedným z množstva dôvodov, pre ktoré budete Dishonored milovať, je jeho nenáročnosť, vďaka ktorej si tento skvost môžu užiť na plných detailoch aj majitelia starších strojov. Ja sám som si najprv z obavy o sekanie (mám 4-ročný notebook) nastavil stredné detaily, no nakoniec som to riskol a nastavil všetko naplno (okrem antialiasingu) a stálo to za to. Textúry boli konečne ostré a tak som sa mohol kochať novinovými výstrižkami a nápismi na stenách. Treba povedať, že hoci hra nevyniká svojou grafikou a nemôže sa merať s hrami ako je Crysis alebo Battlefield 3, stále je na pohľad krásna a svojím nevšedným dizajnom a tak trochu kresleným tónom si vás dozaista opantá. 

Záver

Dishonored je ako slnečný lúč prenikajúci cez pochmúrne jesenné mraky. Je to hra, od ktorej celý herný svet očakával veľké veci a ktorá v tejto skúške obstála. Ukazuje, ako má vyzerať hra pre inteligentných hráčov, ktorých nikto nemusí vodiť za ručičku a ktorí sa neboja experimentovať. Musím povedať, že za tých zhruba 20 hodín, čo som pri hre strávil (herná doba sa pohybuje v závislosti od štýlu vášho hrania v rozpätí od 6 až do 25+ hodín), som sa ani raz nenudil a už sa neviem dočkať, kedy sa do Dunwallu vrátim. Pre mňa jednoznačne kandidát na hru roka! Jediné, čo by som mohol vytknúť, je možno trošku nevyužitý potenciál prostredia, ale myslím si, že Dishonored nie je jediným výletom do tohto sveta. Už koncom roka nás čaká prvé samostatné DLC, ktoré však prinesie len možnosť „vyblázniť sa“ v Dunwalle a okolí. No na budúci rok sú naplánované ďalšie 2 príbehové DLCčka. Ak sú teda vašou šálkou kávy hry ako Thief, BioShock či Deus Ex: Human Revolution, neváhajte a vezmite do rúk Corvov osud. A teraz ak dovolíte, moje obete ma čakajú. Revenge solves everything...

10/10