Preskočiť na hlavný obsah

Veľká výstava

Včera bolo 160 výročie prvej z veľkých svetových výstav. S nápadom usporiadania prvej z nich prišiel v roku 1849 princ Albert a uvítal verejné príspevky na postavenie budovy, v ktorej by výstava sídlila. Krištáľový palác Jamesa Paxtona bol dokončený za 18 mesiacov po spracovaní projektu. Výstava bola otvorená v máji a objavilo sa na nej 13 000 exponátov pochádzajúcich prevažne z Británie. Výťažok z výstavy bol použitý na výstavbu Albert Hall a múzea v južnom Kensingtone.






Palác stál v Hyde Parku, kde kráľovná zahájila svetový veľtrh. Výstava priemyselného tovaru z celého sveta priláka 6 miliónov návštevníkov. Joseph Paxton ukázal na kryštáľovom paláci možnosť rýchleho stavania z prefabrikovaných kovových a  sklenených dielov. Palác mal presnú symboliku, každá výstavná jednotka bola široká 2,5 m a celý palác sa skladal z 51 jednotiek. Celková dĺžka paláca bola 563 m.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

10 hrôzostrašných aspektov viktoriánskeho života

1.) Portréty Viktoriánska vyššia trieda (neskôr aj stredná) nemala televízor, aby sa mohla zabávať. Jednou z obľúbených foriem zábavy preto bolo obliecť sa do výstredných kostýmov a pózovať pre priateľov a rodinu. Znie to nevinne, ale predstavte si, že by sa vaša stará mama obliekla do kostýmu gréckej dryády a pózovala by na stole v obývačke, zatiaľ čo ostatní by jej tlieskali. Pre nás to môže vyznievať divne, ale pre viktoriánskych ľudí to bolo normálne a zábavné. 2.) Chudobince Chudobince boli vládou zriadené zariadenia, kde chudobní, chorľaví alebo mentálne chorí mohli žiť. Boli to väčšinou nechcení ľudia na okraji spoločnosti. V tej dobe bola chudoba považovaná za nepoctivú a pochádzala z nedostatku morálnej sily a pracovitosti. Od väčšiny bola vyžadovaná práca, aby ňou prispeli na vlastnú stravu. Tá však bola horšia ako vo väzniciach, aby tam prežili len tí najsilnejší a ostatných sa mohli rýchlo zbaviť. Preto vo viktoriánskom Anglicku nebolo horšie miesto na živo

John Brown

John Brown bol osobný sluha kráľovnej Viktórie po smrti jej muža, princa Alberta v roku 1861. Kráľovná bola známa tým, že sa počas svojho života upäla vždy na nejakú osobu. V detstve to bola vychovávateľka Lehzenová, neskôr keď začala vládnuť to bol jej ministerský predseda lord Melbourne. Tak isto ako oni, sa do jej priazne votrel tento škótsky sluha. Bola to veľmi kontroverzná osoba, lebo bol kráľovnej stále nablízku a tá ho odmeňovala nielen svojou priazňou, ale aj vyznamenaniami, sochami a portrétmi. Špekulácie o tom, či s ním mala kráľovná milenecký pomer sa vedú dodnes. Jej deti ho nemali veľmi v láske a zakázali jej publikovať knihu, kde John Brown veľmi výrazne figuroval. Boli si istí, že by to viedlo k obrovskému pobúreniu už aj tak dosť puritánskej doby.

Taradúr

Taradúr (The Jabberwocky) je moja obľúbená básnička. Napísal ju Lewis Carroll. Nachádza sa v knihe Za zrkadlom a čo tam Alica našla. Nedávno vyšla aj samostatne so steampunkovými ilustráciami. Kúpiť si ju môžete farebnú: http://www.lulu.com/shop/lewis-carroll/the-jabberwocky/paperback/product-6389259.html alebo si ju môžete celú čiernobielu môžete prezrieť tu. A aby ste vedeli, o čo v tejto nonsensovej básni ide, tu je jej slovenský preklad: Taradúr  Pražne je; hľa, slizopružké jazvrtky zotradierne kolodujú po zátraví. Vechťogáje clivia na tie vývrtky, prasotnačky výstia, zlubčia–čo to spraví… Daj pozor na Taradúra, synu môj, chráň sa jeho hryzoľustí, zvlášť keď zurmí, aj na vtáka Krvilaka priprav zbroj, Tupír nech ťa nerozchvatne drapazúrmi! Syn sa mečom vorpalovým opásal, dlho hľadal v diaľobzore nepriateľa. Odpočíval pod bukubom, nehlo stal, zahútaný prešľastával, hudna znela. Žlčodrubý pomaly už odísť chcel, vtom Taradúr búrne húrno zryčal kdesi; syčal, fučal,